Peter Decheť Afterimage

Ošumelá kovová brána. Prašná cesta. Poletujúce semienko osvetlené lúčmi spomedzi stromov prenikajúceho svetla. Silueta budovy, ktorá budí rešpekt. Kaštieľ. Typ architektúry, ktorý časom stratil svoje prirodzené miesto v živote ľudí. Je tichým svedkom svojej doby, života, ktorý sa z neho už dávno vytratil a javí sa len ako vyblednutá fotografia. Spomienka. Vzdialené tlmené zvuky. Kroky. Vrzgot intarzovanej podlahy. Každodenná banalita drobných úkonov, rutinných rituálov. Odomknem, vojdem, zamknem, vystúpim pomalým krokom po schodisku, znova odomknem, cvak, znova vojdem. Som tu. Bol som tu. Nespočetnekrát.

Priestory, v ktorých sa každodenne pohybujeme, majú na nás nemalý vplyv. Zvyčajne si to však neuvedomujeme. Budovy a ich interiéry sa na chvíľu stávajú extenziou nášho tela, našej mysle. Môžu ovplyvňovať naše názory, môžu sa dokonca stať presvedčivým nástrojom propagandy. Niekto sa chce architektúrou zaštítiť, prepožičať si jej monumentalitu, aby dodal silu a vážnosť svojim argumentom. Veľmi záleží na schopnosti a vôli vnímať jemné signály, ktoré k nám prostredie vysiela. Dešifrovať ich, a úplne im nepodľahnúť.

Hlavnou témou výstavy Afterimage a dá sa povedať – s istou dávkou zjednodušenia – aj doterajšej tvorby Petra Decheťa sa stal priestor kaštieľa v Tovarníkoch. Autor tematizuje samotný objekt budovy a mapuje ho z viacerých uhlov pohľadu. Krôčik po krôčiku, milimeter po milimetri. Zaujímajú ho štruktúry, staré omietky, zabudnuté predmety, ktoré stratili svoj účel, premeny fyzického objektu v čase. Zároveň prostredníctvom tohto priestoru prenikajú do jeho malieb aj ťažšie uchopiteľné efemérne témy. Pamäť, miznúce stopy konkrétnych rodov a konkrétnych ľudí. Ich osudy a životy sú neviditeľne zapísané v starom murive, odlupujúcich sa omietkach, hrdzavých pántoch, stečenom skle... To všetko sa mieša v nánosoch ďalších vrstiev a zásahov do ťažko čitateľných štruktúr. V nájdených objektoch a náhodilých javoch, ktoré niekto môže považovať za nudné, nezaujímavé, dookola sa opakujúce, dokázal Peter Decheť nájsť bohatý zdroj inšpirácie. Možno sa to bude zdať zvláštne, ale získal v kaštieli partnera pre dialóg, ktorý s ním vedie už viac ako osem rokov.

Ak by sme parafrázovali známy a trochu nadužívaný výrok "písať o obrazoch, je ako tancovať o architektúre", tak sa javí, že vystavené obrazy by v inom médiu zrejme najlepšie vyjadrila poézia, alebo abstraktná ambientná hudba. Ak sa dlho a sústredene zapozeráme na jednotlivé diela a venujeme tejto činnosti primerane dlhý čas, odmenou za vynaloženú námahu nám bude nielen vizuálna slasť, ale aj zážitok nepriamo sprostredkovaný ďalšími zmyslami. Zrazu začujeme neznámu hudbu, pocítime nové vône, či náhly a nečakaný poryv inak nehybného vzduchu. Petrove maľby dokážu priniesť zážitok rozšírenej reality. Jeho výjavy sú ako zmrazené zábery z neexistujúceho filmu. Občas zbadáme niečo konkrétne, inokedy máme pred sebou ťažšie rozpoznateľný motív. Nenechajme sa však zmiasť. Peter si vyberá jednotlivé námety veľmi starostlivo. Sú prepojené premysleným zámerom a vzájomne komunikujú.

Napriek všetkému doteraz napísanému sú obrazy Petra Decheťa po formálnej stránke veľmi úsporné a stíšené. Nesnažia sa na seba pútať prvoplánovú pozornosť. Práve naopak, pôsobia na prvý pohľad neokázalo, možno až stroho. Je to prítomné tak vo farebnosti, ktorá sa častokrát blíži k minimalistickému monochromatickému poňatiu, ako aj v geste, ktoré zostáva skicovito priznané. Obrazom to dodáva ľahkosť a zároveň tento formálny prvok podčiarkuje v druhom pláne prácu s témou efemérnosti. Zdá sa, akoby to boli zvečnené denníkové záznamy, ktoré sa takmer nebadateľne menia v čase. Plávajú v ňom ako mraky po belasej oblohe.

Maľby, ktoré sú reprezentované stredným a veľkým formátom – je to dané monumentalitou miesta, v ktorom Peter Decheť tvorí – dopĺňajú objekty nájdených "dosiek / laťoviek". Sú to relikty života v kaštieli, nemí svedkovia, rovnako, ako fotografie jeho pôvodných obyvateľov, ktoré Peter prenáša na dosky technikou "fototransferu". Ďalej s nimi pracuje, manipuluje ich. Fotografie sa tak stávajú len vzdialeným odrazom pôvodne zaznamenanej reality. Odkrýva sa nám ďalšia vrstva mapovania miznúcej pamäte konkrétneho miesta.

V Petrových maľbách sa dá "túlať" rovnako, ako v samotnom kaštieli. Jeho fascinujúca história a žalostná prítomnosť nadobúda vo vystavených dielach až akýsi pietny rozmer. Peter Decheť sa súbehom náhodných okolností ocitol v mieste opusteného, chátrajúceho priestoru ako jeho jediný aktívny (d)obyvateľ. Ovocie tohto náhodného stretu a následného dialógu môžeme ochutnať aj prostredníctvom výstavy Afterimage.

Pozor padá,

zrkadlo času,

stroj,

schodisko, chodba,

koridor plný ohlušujúceho ticha,

pach kovu a vlhkej omietky,

ozvena,

ktorá sa nevracia.

Marek Kianička