Miloš Hronec               Vždy človekom 

Kto som?

Som príslušník 2,8 miliónov rokov starého druhu, ktorý sa sám označil ako človek rozumný. Som jedinec na 4,5 miliardy rokov starej planéte, kdesi hlboko v približne 13,7 miliardy rokov starom vesmíre.

Som to najdôležitejšie i celkom nepodstatné.
Pre vesmír ničím, pre seba celým vesmírom.

Ja ako entita, vedomie skonštruované fyzickou podobou a ovplyvnený jej celkovým fyziologickým zložením. Ja ako individualita, nachádzajúca sa tu a v tomto momente, vytvarovaná rodinným a spoločenským zázemím, životnými skúsenosťami a dobou, v ktorej jestvujem. Ja som vesmír, jeho časť, dočasný zhluk energie, ktorou môžem narábať. Ňou ovplyvňovať seba, svoje okolie, a tým aj vesmír samotný. Som jedinec. Jestvujúci teraz, živý v tomto momente. Vedomý si svojho ja, prítomnosti i vlastnej smrteľnosti.

Vedomie o smrteľnosti

Odhliadnuc od ľudstva ako celku, každý jednotlivec sa snaží nájsť svoje šťastie.
V slede udalostí, ktoré môže buď úplne, alebo len v malej miere ovplyvniť svojimi rozhodnutiami až po okolnosti, na ktoré nemá ani zďaleka dosah. Práve smrteľnosť považujem za kľúčovú v ľudskom zmýšľaní. Hoci je uvedomovanie si smrti z logických dôvodov pri každodennom prežívaní potlačané do úzadia, je to neustále prítomný fakt, ktorý nás sprevádza po celý čas. Či už človek zasvätí svoj život viere, práci, rodine, pri prežívaní radosti i slasti, alebo túži po sebe niečo zanechať, je to práve neustála prítomnosť konečnosti, ktorá je skrytým korením života. Človek sa zväčša snaží naplniť svoj život prácou, prínosom do spoločnosti, zážitkami, výchovou potomstva a väzbami s ďalšími ľuďmi. Túži po láske, uznaní, poznaní, teda po plnohodnotnom živote. V tomto procese, či už úspešnom, čiastočne úspešnom, alebo vyslovene neúspešnom, je teda počas života prijímateľom rôznych pocitov a zážitkov. Práve tento moment, keď do človeka vstupujú emócie, považujem za chvíľu, keď človek najviac prežíva život. Je teda najviac živý a sám pre seba "najviac jestvuje". Z týchto dôvodov som sa vo svojich maľbách sústredil práve na tento moment.

Kierkegaard dospel k myšlienke, že osobnú skúsenosť vlastného života nemôžeme zasadiť do žiadneho všeobecne platného systému a každý ľudský život, každá ľudská existencia je nanajvýš individuálna. Rovnako tak považujem za individuálnu každú jednu situáciu v živote. V danom momente je všetko vo vesmíre tak, ako to práve je, ale už o malý okamih je nespočetne veľa vecí úplne inak. V obraze zachytávam len jediný okamih z tohto času. Zanedbateľný, náhodný a predsa pre daného jedinca zásadný, pretože v tej chvíli je živý, má vedomie o sebe samom a dokazuje sebe samému svoju existenciu.

Teraz sa cítim, teda teraz som.

Uvedomiť si, že všetky chvíle sú len raz a nikdy nijakým spôsobom neopakovateľné im dáva užasnú príchuť.

Existencia jedinca bez kontextu priestoru a času

Séria malieb, na ktorej pracujem, zobrazuje ľudské figúry v rôznych pozíciách a rozličných duševných rozpoloženiach. Hlavným motívom obrazov je človek ako taký. Jeho pocity, myšlienkové pochody, krízy, radosti alebo potreby. Figúry na obrazoch majú oblečenie naznačené buď len veľmi nekonkrétne, alebo žiadne nemajú. Nie však preto, že by primárne bola námetom ľudská sexualita. Navyše, pozadie za postavami je vždy nekonkrétne, abstraktné. Zobrazení ľudia tak nie sú zaradení do žiadnej konkrétnej historickej doby, politickej situácie či sociálneho statusu. Hoci tieto okolnosti jednotlivca výrazne ovplyvňujú, mojím cieľom nie je skúmať pôvodný impulz, ale dôsledok a moment samotný. Zaujíma ma teda aktuálny stav, duševné rozpoloženie a ľudský jedinec ako taký. Maľby sú expresívne. Ľudskú figúru voľne tvarujem. Miestami vedome deformujem. Pokojné časti maľby striedajú prudké, gestikulované ťahy. Pomaly schnúci olej je neskôr kontrastne doplnený o rýchloschnúci akryl a sprej. Portrétne maľby striedajú figuratívne. Vyobrazenie dieťaťa strieda starec, vedľa ženy je muž. Jeden prežíva šťastie, iný duševne trpí. Od menej expresívnych postáv sa niekedy dostávam takmer až abstrakcii. Väčšinu malieb som intenzívne tvoril v rozpätí roka a pol. Mnohé práce som opakovane premaľovával, mnohé celkom zatrel. Počas tvorby sa postupne vyvíjala moja predstava o tom, čo chcem zobraziť a tiež ako. Často som do figúr reflektoval vlastné krízy, utrpenie, ale aj radosti.